Ambulantná starostlivosť je na okraji záujmu štátu
Ak nič neurobíme, jej kolapsu nezabránime…
„Imunoalergológovia a pľúcni lekári majú teraz sťaženú situáciu, a to nielen pokiaľ ide o symptomatickú liečbu ochorenia COVID-19, ale hlavne aj o postcovidovú starostlivosť. Následné komplikácie sa totiž liečia práve u nich,“ upozorňuje prezidentka Zväzu ambulantných poskytovateľov Zuzana Dolinková, s ktorou sme sa porozprávali nielen o ambulantnej starostlivosti pacientov s COVID-19.
Najprv nám predstavte Zväz ambulantných poskytovateľov – kto ste, koho záujmy hájite?
Zväz zastupuje približne 2-tisíc poskytovateľov ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Ide o ambulancie všeobecných lekárov pre dospelých, pediatrov, gynekológov a špecialistov vo všetkých odbornostiach. Primárne združujeme ambulantných lekárov za účelom ich zastupovania v rokovaniach pri vyjednávaní a dohodovaní o zmluvných a cenových podmienkach úhrad so zdravotnými poisťovňami. Okrem toho zastupujeme členov v konaniach pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, vyššími územnými celkami, či Sociálnou poisťovňou. V mene členov zväzu predkladáme a pripomienkujeme legislatívne zdravotnícke návrhy a zastupujeme ich v čoraz početnejších konaniach pri výkone kontrolnej (revíznej) činnosti vykonávanej zo strany zdravotných poisťovní.
S akými najväčšími problémami sa v súčasnosti stretávajú ambulantní lekári?
Dlhodobo máme pocit, že starostlivosť štátu o ambulantnú starostlivosť je zanedbávaná. Nepoviem žiadnu novinku ak skonštatujem, že nielen mladí lekári a sestry nemajú záujem pôsobiť v oblasti primárnej ambulantnej starostlivosti. Dnes vidíme, že veľa lekárov (a to sa netýka len ambulantných) je v dôchodkovom veku. Lekári, ktorí majú 65 a viac rokov, tvoria štvrtinu lekárov v systéme a pokiaľ konečne niečo nezačneme robiť, nebudeme mladých zdravotníkov motivovať, aby liečili chorých ľudí tu, doma, na Slovensku, blížiaci sa personálny kolaps ambulantnej zdravotnej starostlivosti nedokážeme zastaviť. Mladí lekári a zdravotníci, ktorí po skončení štúdia zostanú doma, zostávajú pracovať najmä v nemocniciach a do ambulancií ich to neťahá. Preto dlhodobo upozorňujeme na fakt, že nám reálne hrozí problém so zabezpečením dostupnosti primárnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti.
Čo s tým teda? Čo navrhujete?
Ak sa má slovenské zdravotníctvo posunúť ďalej, určite sa musí zmeniť systém jeho financovania. Do nášho zdravotníctva ide oproti okolitým krajinám oveľa menej peňazí. Ak prejavíme záujem a dokážeme zatraktívniť lekárske povolanie na Slovensku, a to nielen v časti odmeňovania, ale aj v časti nastavenia takých materiálnych, technologických, či vedecko-výskumných podmienok, ktoré budú zodpovedať poskytovaniu medicíny skutočne na úrovni 21. storočia aj v regiónoch a ambulanciách, verím, že toto je cesta na personálne zastabilizovanie a zvýšený záujem zdravotníkov aj o praktizovanie a rozvoj toho najdôležitejšieho a najosobnejšieho kontaktu pacienta s lekárom, ktorý sa realizuje práve v primárnej ambulantnej starostlivosti, vrátane tej špecializovanej. Aj dnes, v čase pandémie, vidíme, že sociálne siete sú plné ponúk pre našich lekárov a sestry na prácu v Nemecku, Rakúsku, kde im ponúkajú desaťtisícové platy a odstúpenie ambulancií. Keď chcete predať ambulanciu na Slovensku, máte problém zohnať mladého človeka, ktorý by išiel do tejto sféry. Ako veľký problém vnímam aj naštrbenie ľudského a osobného vzťahu medzi lekárom a pacientom. Kedysi lekári požívali vysoký spoločenský status, podobne ako učitelia alebo farári. Dnes sa často stretávame s tým, že pacienti požadujú od lekárov takú liečbu, ktorú si už vopred pred vyšetrením sami vygooglili, sami sa zdiagnostikovali a ak im nie je zo strany lekára v nastavení takejto liečby vyhovené, podávajú na lekárov mnohokrát nedôvodné sťažnosti. Na druhej strane aj ja sama ako bežný pacient plne chápem, že pacienti sú právom nahnevaní na dlhé čakacie lehoty, nedôstojné čakanie v skorých ranných hodinách na časenku, ako i na ďalšie kontinuálne zlyhania dlhodobo neriešených problémov v zdravotníctve. Za tieto nedostatky však nemôžu ani lekári, ani pacienti, ale do vzájomného konfliktu sa žiaľ, paradoxne, dostávajú práve tieto dve strany medzi sebou. V zahraničí má lekár na pacienta viac času. U nás je systém nastavený tak, že ambulantný lekár je motivovaný robiť veľa výkonov, aby ako poskytovateľ – obchodná spoločnosť, zarobil na prevádzku ambulancie. Ambulantní lekári tak nemajú dostatočný priestor venovať sa liečeniu a hlavne vyliečeniu pacienta, čo je v celom tomto procese kľúčové. Tieto problémy sú nepochybne dôsledkom dlhé roky neefektívneho riadenia a nekoncepčného nastavenia procesov v zdravotníctve a sprevádzané nedostatkom ľudských zdrojov.
Ako pandémia zasiahla ambulantných lekárov?
V prvom rade ma mrzí, že až po roku sme sa konečne dostali k tomu, že sme začali riešiť cestu a manažment covidového pacienta v ambulancii. Lekári aj na ambulanciách robia čo môžu a čo je v ich silách, ale dodnes im chýbali komplexné inštrukcie, ako majú pristupovať ku komplexnej starostlivosti pacienta, ktorému bolo potvrdené ochorenie COVID-19, a to od času potvrdenia tohto ochorenia až do času jeho vyliečenia, v tom horšom prípade až do času prevzatia tohto pacienta do ústavnej zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu ambulantní lekári liečili a liečia pacientov podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Stále nemáme dostupný liek na COVID-19, a preto sú COVID-19- pozitívni pacienti liečení primárne podľa prejavených symptómov. Zo strany hlavných odborníkov Ministerstva zdravotníctva boli vypracované metodické usmernenia pre jednotlivé odbornosti už počas prvej vlny pandémie a v januári 2021 bol vypracovaný Štandardný postup pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo všeobecnej ambulancii pre dospelých počas pandémie COVID-19.
Ako teda vyzerá liečba pacienta s COVID-19 v ambulancii?
Podľa našich informácií je covidová liečba od prípadu k prípadu iná a závisí od konkrétneho lekára a konkrétneho pacienta. Každý lekár si pozná svojich pacientov a ich zdravotný stav. Po zhodnotení priebehu a symptómov ochorenia COVID-19 u konkrétneho pacienta zvolí lekár pre neho tú najvhodnejšiu formu liečby. Niektorí lekári podávajú aj podpornú liečbu a experimentálne lieky ako sú Ivermectin či Isoprinosine. Z údajov, ktoré máme k dispozícii, sú tieto lieky účinné najmä na začiatku liečby, teda práve počas ambulantnej fázy liečenia. Je preto na zvážení konkrétneho lekára, akú liečbu uzná za vhodnú a odporučí ju pacientovi. Tak ako som už spomínala, dnes nemáme konkrétny liek na COVID-19. Ani často spomínaný liek Ivermectin nie je liekom na ochorenie COVID-19, je to antiparazitikum a ako taký môže pomáhať v liečbe niektorých symptómov tohto ochorenia. Aktuálne lekári v ambulanciách liečia ochorenie COVID-19 podľa odporúčaní hlavných odborníkov a v závislosti od príznakov predpisujú najmä antibiotiká, kortikoidy, či rôzne vitamíny. Ja sama spolu s členmi rodiny sme prekonali ochorenie COVID-19 a okrem spektra rôznych vitamínov sme na odporúčanie lekára užívali liek Isoprinosine. Moja dcéra ako alergička a celiaktička však napríklad Isoprinosine znášala zle, preto ho po 3 dňoch musela vysadiť, nakoľko mala veľmi nepriaznivú kožnú reakciu. Aj z tohto príkladu je zjavné, že konkrétna liečba môže byť, a aj je, u konkrétneho covidového pacienta iná a najmä symptomatická.
Je liečba alergikov a astmatikov nejako ohrozená? Dostávajú adekvátnu liečbu?
Imunoalergológovia a pľúcni lekári majú teraz sťaženú situáciu, a to nielen pokiaľ ide o liečbu ochorenia COVID-19, ale hlave o aj o postcovidovú starostlivosť. Následné komplikácie sa totiž liečia práve u nich. Tu vidíme veľký deficit napríklad aj zo strany zdravotných poisťovní, ktoré z nášho pohľadu nedostatočne kompenzujú náklady imunoalergológov a pľúciarov v súvislosti s liečbou covidových pacientov.
Čo by ambulantným lekárom teda pomohlo?
V súvislosti s ochorením COVID-19 potrebujeme mať nastavený mechanizmus liečby tak, aby bol komplexný a platil záväzne pre všetkých. My sme za zväz napríklad už v apríli minulého roka navrhli reprofilizáciu celého sektora v súvislosti s manažmentom COVID-19 pozitívnych pacientov, a to od ambulancií až po nemocnice. Nikto z kompetentných však o tento návrh, ani o iné, komplexné riešenie manažmentu covidovej liečby neprejavil záujem. A dnes sa nám to vracia ako bumerang. Preťažené sú nielen nemocnice, ale aj ambulancie, či záchranky. Chýba nám autoritatívny riadiaci orgán, pevná ruka, ktorá bude definovať manažment a cestu pacienta od ambulancie, cez záchranku až do nemocnice. Kľúčová a veľmi potrebná je tiež jasná, zrozumiteľná a konštruktívna komunikácia s Ministerstvom zdravotníctva, ktorá nám počas celej pandémie chýba.
A čo by sme chceli vo všeobecnosti? Potrebujeme v prvom rade zastabilizovať zdravotníctvo personálne a finančne. Pretože, ak tu aj vystaviame desať ďalších nových nemocníc – budov, bez ich personálneho obsadenia si nepomôžeme. Zbytočne budeme stavať budovy, ak nás v nich nebude mať kto liečiť. Ambulancie sú prvé dvere, na ktoré pacient zaklope, ak má zdravotný problém, a preto musia byť pevným základom, na ktorom môžeme ďalej budovať aj ostatné poschodia kvalitného a dostupného zdravotného systému pre pacientov i zdravotníkov. Ak chce dnes ministerstvo rozširovať kompetencie všeobecným lekárom, zmeny treba začať realizovať už v súvislosti so štúdiom medicíny. Určite však treba podporiť aj špecializované ambulancie v regiónoch. Musíme si uvedomiť, že ambulantná zdravotná starostlivosť, nielen všeobecná/primárna, ale aj špecializovaná, je pre štát oveľa lacnejšia ako nemocničná. Najviac efektívne môžeme pacientom pomôcť v prednemocničnej zdravotnej starostlivosti, kvalitnou preventívnou a kuratívou. Čím viac pacientov vyriešime a vyliečime v ambulanciách, o toľko odbremeníme nemocnice.
Autor: Eva Sládková
Foto: archív Zuzany Dolinkovej